Dážď

Vonku prší,

ona to netuší,

nepokoj v duši,

ten ju neruší.

Nohy v kaluži,

náruč plnú ruží,

ak po tebe túži,

tak si to uži.

A dážď neprestáva,

to sa občas stáva,

bodla by tráva,

ale taká pravá.

Hľadím smutne do vody,

že má iste dôvody,

skladám slová do ódy,

nemyslím na nehody.

Z diaľky niekto kráča,

nesmelo - jak mača,

krásne vlasy zmáča,

dážď sa do nich vtláča.

Cítim zvláštne chvenie,

niečo ma k nej ženie,

nemá ani tušenie,

že zakrývam vzrušenie.

Asi je tiež vzrušená,

keď sa trochu červená,

snáď ma čaká odmena,

krásne, mokré ramená.

Čierne oči, biela duša,

tak to na mňa stále skúša,

kvapky dažďa mi z pier osúša,

moju sebakontrolu tým narúša.

Netušil som, jak je v daždi krásne,

moje aj jej srdce nad tým žasne,

kto toto zažil, vidím to jasne,

skôr či neskôr, bude skladať básne.

(neznámy autor)