pondelok 24. mája 2010

Philip Pullman - Jantárový ďalekohľad (z trilógie Temné Hmoty)

„Nebol pekný,“ pokračovala Mary, „nebol to sukničkár ani lichotník. Keby bol, správala by som sa ostýchavo a nevedela by som sa s ním rozprávať. Ale bol milý, múdry a zábavný a mne pripadalo veľmi prirodzené sedieť tam s ním pod citrónovníkom vo vzduchu presýtenom vôňou kvetov, grilovaného jedla a vína,rozprávať sa, smiať sa a dúfať, že sa mu páčim. Sestra Mary Maloneová flirtovala! Čo moja prísaha? Čo moje rozhodnutie zasvätiť život Ježišovi a všetko ostatné? Hm, neviem, či to bolo vínom, mojou pochabosťou, teplom alebo tým citrónovníkom… Ale postupne sa mi začalo zdať, že som uverila niečomu, čo nie je pravda. Uverila som, že mi je dobre, som šťastná a spokojná sama so sebou bez lásky niekoho iného.
Byť zamilovaná mi pripadalo podobné ako veriť, že existuje Čína: viem, že existuje a bezpochyby je veľmi zaujímavá, niektorí ľudia tam dokonca cestujú, ale ja ta nikdy nepôjdem. Za celý život nepôjdem do Číny, ale na tom nezáleží, lebo ešte existuje celý svet, ktorý môžem navštíviť. A potom mi ktosi ponúkol sladkosť a ja som si zrazu uvedomila, že som bola v Číne. Teda obrazne. A zabudla som na to. Bola to práve chuť tej sladkosti, ktorá mi všetko pripomenula – myslím, že to bol marcipán – sladká mandľová hmota,“ vysvetľovala Lyre, ktorá sa tvárila zmätene.
„Ach, marčepane!“ zvolala Lyra a pohodlne sa usadila, aby si vypočula, čo bolo ďalej.

„V každom prípade,“ ozvala sa znova Mary, „spomenula som si na jeho chuť a zrazu som ho znova ochutnávala ako mladé dievča. Mala som vtedy dvanásť. Bola som na večierku u priateľky, ktorá oslavovala narodeniny a mala aj diskotéku – to je miesto, kde sa hrá hudba na nahrávacích prístrojoch a ľudia tancujú,“ vysvetľovala, keď videla, že Lyra je zmätená. „Dievčatá väčšinou tancujú spolu, lebo chlapci sa hanbia ich pozvať do tanca. Ale istý chlapec — nepoznala som ho – ma požiadal o tanec, a tak sme tancovali raz, potom druhý raz a vtedy sme sa už aj rozprávali… A viete, aké to je, keď sa vám niekto páči. Cítite to okamžite. No tak on sa mi veľmi páčil. Stále sme sa rozprávali a potom prišla na rad narodeninová torta. Chlapec vzal kúsok marcipánu a jemne mi ho vložil do úst – spomínam si, že som sa pokúsila usmiať, no len som sa začervenala a cítila som sa hlúpo – a zaľúbila som sa doňho práve za to, ako jemne sa mi dotkol perí tým marcipánom.“

Keď to Mary povedala, Lyra cítila, ako sa s jej telom deje čosi zvláštne. Akoby sa jej zježili vlasy, aj dýchala akosi rýchlejšie. Nikdy nejazdila na horskej dráhe ani na ničom podobnom, ale keby bola jazdila, spoznala by tie pocity v hrudi: boli zároveň vzrušujúce aj desivé, a ona netušila prečo. Tie pocity pokračovali, prehlbovali sa a menili, a zasahovali čoraz viac častí jej tela. Zdalo sa jej, akoby dostala kľúč od veľkého domu, o ktorom ani nevedela, od domu, ktorý bol v nej, a keď ho odomkla, cítila, že hlboko v temnote budovy sa otvárajú aj druhé dvere a rozsvecujú svetlá. Triasla sa, objímala si kolená a takmer nedýchala, keď Mary pokračovala: „Myslím, že práve na tom večierku, alebo na nejakom inom, sme sa prvý raz pobozkali. Bolo to v záhrade, zvnútra sa ozývala hudba a medzi stromami bolo chladno a ticho a mňa všetko bolelo – priam celým telom som po ňom túžila a videla som, že on cíti to isté, ale obaja sme sa takmer priveľmi ostýchali pohnúť. Takmer. Ale jeden z nás sa pohol a potom bez akejkoľvek medzihry – bolo to náhle ako kvantový skok – sme sa bozkávali a bolo to viac ako Čína, bol to raj. Stretli sme sa zo päť ráz, viac nie. A potom sa jeho rodina odsťahovala a nikdy viac som ho nevidela. Boli to také nádherné chvíle a trvalo to tak krátko… Ale zažila som to. Bola som v Číne.“

Zvláštne, ale Lyra presne vedela, ako to myslí, a pritom pred pol hodinou by to nebola ani tušila. A v jej vnútri ticho čakal ten bohatý dom s pootváranými dverami a porozsvecovanými izbami.


Ale tá kniha je pôvodne o niečom úplne inom.

krátky odkaz: http://bit.ly/aLdfAm

sobota 8. mája 2010

Východniari

Vopred upozorňujem: nasledovný text netreba brať ako urážku. Mám plno dobrých kamarátov východniarov takže to berte s nadhľadom.

Východniari su nerómski obyvatelia východneho Slovenska. Od Rómov sa líšia svetlejšou pokožkou a neochotou cestovať ďalej ako do Bratislavy. Rôzne kmene Východniarov žijú v hladovych dolinách odkiaľ vyrážajú za potravou na týždňovky do Bratislavy a v piatok sa húfne vracajú do hladových dolín.

O pôvode Východniarov sa dodnes vedú vedecké polemiky. Najpravdepodobnejšia teória hovorí o tom, že sú to potomkovia Tatárov (Mongolov) ktorí vpadli na Slovensko v roku 1241 a počas nasledujúcich dvoch rokov čulej interkulturálnej výmeny (latinsky gangbang) došlo k vzniku Východniarskeho etnika. Počas nasledujúcich storočí došlo k premiešaniu so slovenskou krvou a niektoré tatárske rysy - ako napríklad šikmé oči, srsť na chrbte a krátky svalnatý chvost - ustúpili. Fyzická podoba dnešného Východniara sa ustálila niekedy okolo roku 1790 a dnešní Východniari sú na nerozoznanie od bežných Slovákov. Teóriu o tatárskom pôvode Východniarov podporuje aj ich reč, tzv.
hutorenie, ktoré je absolútne nezrozumiteľné pre Slovákov.

Koristnícke pudy po svojich tatárskych predkoch však vo východniaroch pretrvali. Východniari dodnes húfne vyrážajú z hladových dolín za potravou do Bratislavy a v piatok sa vracajú do svojho prirodzeného biotopu aby oslávili korisť. Oslavy východniarov bývajú mimoriadne bujaré sprevádzané pitím domáceho alkoholu a zvracaním do vzduchu, ktorým nahrádzajú predtým mimoriadne populárnu streľbu do vzduchu. Streľba do vzduchu bola oficiálne zakázaná po roku 1945, pretože jedna takáto bujará oslava sprevádzaná streľbou odštartovala tragické udalosti neskôr označené ako Slovenské národné povstanie.

Odborníkom z Orientologického ústavu SAV sa podarilo zostaviť modus operandi východniarskeho nájazdníka:

Nedeľa popouldní. Východniar opúšťa rodnú hladovú dolinu a vydáva sa na cestu do Bratislavy. Najčastejšie používa vlak, resp. osobné auto. Po príchode do Bratislavy v neskorých večerných hodinách sa utiahne do bytu, ktorý obýva s ďalšími Východniarmi - sú zaznamenané i prípady kde jednu garzónku obýva 8 Východniarov. V byte konzumuje alkohol a zvracia.

Pondelok až štvrtok. Ráno ide do práce a zotrváva v nej do neskorých nočných hodín, lebo nemá kam ísť. Po opustení pracoviska konzumuje alkohol a zvracia.

V piatok východniar ide síce do práce, no pripravuje sa na cestu domov - chce mať všetko hotové čím skôr a tak strpčuje život okoliu. Večer vyráža domov. Konzumuje alkohol a zvracia. Čo sa deje počas víkendu nevieme. Nikto z orientológov si netrúfol vydať sa do neprebádaných končín Slovenska.

Z ich modus operandi je možné popísať viacero spôsobov akými škodia v Bratislave.

1) Zvyšujú ceny nehnuteľností - 8 Východniarov dokáže zaplatiť za trtkumbál oveľa viac ako homo sapiens sapiens.
2) Znižujú cenu práce - Východniar je ochotný pracovať za menej, pretože si nič v Bratislave nekupuje.
3) Svojimi zvratkami znečisťujú mesto - v nedávnom prieskume sa umiestnili na špičke rebríčka znečisťovateľov, hneď pred holubmi a Angličanmi.

Zaujímavé je i sociálne správanie Východniarov. Keď sa nachádzajú v Bratislave, tak sa podvedome grupujú a držia pokope. Tento pud pravdepodobne pretrváva ešte z dôb, keď telesná blízkosť zabezpečovala dostatok tepla na prežitie všetkých členov kmeňa. Ďalším typickým spoločným rysom je neustále nadávanie na mesto, ktoré ich živí.

PS: pripomínam článok o tom ako seba a ostatných vidia obyvatelia rôznych častí Slovenska :-)