„Nebol pekný,“ pokračovala Mary, „nebol to sukničkár ani lichotník. Keby bol, správala by som sa ostýchavo a nevedela by som sa s ním rozprávať. Ale bol milý, múdry a zábavný a mne pripadalo veľmi prirodzené sedieť tam s ním pod citrónovníkom vo vzduchu presýtenom vôňou kvetov, grilovaného jedla a vína,rozprávať sa, smiať sa a dúfať, že sa mu páčim. Sestra Mary Maloneová flirtovala! Čo moja prísaha? Čo moje rozhodnutie zasvätiť život Ježišovi a všetko ostatné? Hm, neviem, či to bolo vínom, mojou pochabosťou, teplom alebo tým citrónovníkom… Ale postupne sa mi začalo zdať, že som uverila niečomu, čo nie je pravda. Uverila som, že mi je dobre, som šťastná a spokojná sama so sebou bez lásky niekoho iného.
Byť zamilovaná mi pripadalo podobné ako veriť, že existuje Čína: viem, že existuje a bezpochyby je veľmi zaujímavá, niektorí ľudia tam dokonca cestujú, ale ja ta nikdy nepôjdem. Za celý život nepôjdem do Číny, ale na tom nezáleží, lebo ešte existuje celý svet, ktorý môžem navštíviť. A potom mi ktosi ponúkol sladkosť a ja som si zrazu uvedomila, že som bola v Číne. Teda obrazne. A zabudla som na to. Bola to práve chuť tej sladkosti, ktorá mi všetko pripomenula – myslím, že to bol marcipán – sladká mandľová hmota,“ vysvetľovala Lyre, ktorá sa tvárila zmätene.
„Ach, marčepane!“ zvolala Lyra a pohodlne sa usadila, aby si vypočula, čo bolo ďalej.
„V každom prípade,“ ozvala sa znova Mary, „spomenula som si na jeho chuť a zrazu som ho znova ochutnávala ako mladé dievča. Mala som vtedy dvanásť. Bola som na večierku u priateľky, ktorá oslavovala narodeniny a mala aj diskotéku – to je miesto, kde sa hrá hudba na nahrávacích prístrojoch a ľudia tancujú,“ vysvetľovala, keď videla, že Lyra je zmätená. „Dievčatá väčšinou tancujú spolu, lebo chlapci sa hanbia ich pozvať do tanca. Ale istý chlapec — nepoznala som ho – ma požiadal o tanec, a tak sme tancovali raz, potom druhý raz a vtedy sme sa už aj rozprávali… A viete, aké to je, keď sa vám niekto páči. Cítite to okamžite. No tak on sa mi veľmi páčil. Stále sme sa rozprávali a potom prišla na rad narodeninová torta. Chlapec vzal kúsok marcipánu a jemne mi ho vložil do úst – spomínam si, že som sa pokúsila usmiať, no len som sa začervenala a cítila som sa hlúpo – a zaľúbila som sa doňho práve za to, ako jemne sa mi dotkol perí tým marcipánom.“
Keď to Mary povedala, Lyra cítila, ako sa s jej telom deje čosi zvláštne. Akoby sa jej zježili vlasy, aj dýchala akosi rýchlejšie. Nikdy nejazdila na horskej dráhe ani na ničom podobnom, ale keby bola jazdila, spoznala by tie pocity v hrudi: boli zároveň vzrušujúce aj desivé, a ona netušila prečo. Tie pocity pokračovali, prehlbovali sa a menili, a zasahovali čoraz viac častí jej tela. Zdalo sa jej, akoby dostala kľúč od veľkého domu, o ktorom ani nevedela, od domu, ktorý bol v nej, a keď ho odomkla, cítila, že hlboko v temnote budovy sa otvárajú aj druhé dvere a rozsvecujú svetlá. Triasla sa, objímala si kolená a takmer nedýchala, keď Mary pokračovala: „Myslím, že práve na tom večierku, alebo na nejakom inom, sme sa prvý raz pobozkali. Bolo to v záhrade, zvnútra sa ozývala hudba a medzi stromami bolo chladno a ticho a mňa všetko bolelo – priam celým telom som po ňom túžila a videla som, že on cíti to isté, ale obaja sme sa takmer priveľmi ostýchali pohnúť. Takmer. Ale jeden z nás sa pohol a potom bez akejkoľvek medzihry – bolo to náhle ako kvantový skok – sme sa bozkávali a bolo to viac ako Čína, bol to raj. Stretli sme sa zo päť ráz, viac nie. A potom sa jeho rodina odsťahovala a nikdy viac som ho nevidela. Boli to také nádherné chvíle a trvalo to tak krátko… Ale zažila som to. Bola som v Číne.“
Zvláštne, ale Lyra presne vedela, ako to myslí, a pritom pred pol hodinou by to nebola ani tušila. A v jej vnútri ticho čakal ten bohatý dom s pootváranými dverami a porozsvecovanými izbami.
Ale tá kniha je pôvodne o niečom úplne inom.
krátky odkaz: http://bit.ly/aLdfAm
