(prišlo emailom, článok z časopisu Žurnál)
Spotreba balenej vody na Slovensku stále stúpa, hoci až 86 percent ľudí má doma kvalitnú pitnú vodu z vodovodu. Tá je nielen 100-násobne lacnejšia, ale ako ukázal malý test, ktorý sme urobili v redakcii, chuťové rozdiely medzi balenými vodami a tou z kohútika sú takmer zanedbateľné. Prečo sme teda ochotní kupovať vodu v plaste, ktorá sa najprv varí na slnku, potom putuje kilometre na korbe kamiónov, stojí mesiace v sklade a nakoniec tých deväť litrov musíme vyniesť až do bytu? Prečo si nepustíme radšej čerstvú vodu z kohútika? Kde sa končí zdravý rozum a začína sa vplyv marketingu?
Bolo sparné leto. Môj švajčiarsky priateľ Sascha Buchbinder postavil na stôl karafu, ktorú naplnil vodou z vodovodu. Keď som sa ho opýtal, či nemá „normálnu minerálku s bublinkami“, lebo nie som zvyknutý piť vodu z vodovodu a nechutí mi, vytiahol z chladničky plastovú fľašu a s úsmevom povedal: „Vieš, podľa čoho hneď rozoznám ľudí z bývalého východného bloku? Podľa toho, že všetci si pýtajú sýtenú vodu v plastovej fľaši.“
Mal pravdu. Zatiaľ čo na Západe sa ľudia vracajú k vode z kohútika, v krajinách strednej a východnej Európy spotreba balenej vody v posledných rokoch stúpa. Podľa spoločnosti Canadean, ktorá sa zaoberá prieskumom trhu v oblasti nápojov, od roku 2001 predaj balenej vody v tomto regióne vzrástol o 70,8 percenta. Výnimkou nie je ani Slovensko. Za uplynulý rok sa u nás vypilo takmer 396 miliónov litrov balenej vody, čo bolo približne o 14 % viac ako v roku 2006. Takže každý z nás vlani vypil vyše 70 litrov tejto vody.
Bublinky
Slovensko je na minerálky bohaté. V minulosti bola za dobrú vodu považovaná tá, ktorá mala čo naviac bubliniek a minerálov. Dnes sa chute menia, aj keď len pomaly. „Z hľadiska mineralizácie viedli aj v minulom roku minerálne vody a sýtené vody. Postupne však rastie podiel pramenitých, stolových a dojčenských vôd, zvyšuje sa aj spotreba jemne sýtených a nesýtených vôd,“ hovorí Lucia Tomišová, výkonná riaditeľka Asociácie výrobcov nealkoholických nápojov a minerálnych vôd na Slovensku.
No ak má niekto rád vodu s bublinkami, nemusí vláčiť domov celé balíky vody, stačí si kúpiť sifón. Z našich obchodov sa síce takmer vytratil, ale v zahraničných obchodoch s elektronikou a domácimi spotrebičmi ho majú bežne.
Zázrak marketingu
To, že sa výrobcom podarilo presvedčiť zákazníkov, aby si kupovali vodu balenú, ktorá je aj 500-násobne drahšia ako pitná voda z kohútika, možno považovať za jeden zo zázrakov marketingu. Liter vody z vodovodu totiž stojí približne tri haliere, priemerná cena balenej vody je okolo 15 korún za liter (0,50 eura). Napriek tomu spotrebitelia uverili, že balená voda je to pravé. Vplyv na to, kde aká značka momentálne letí, majú aj celebrity. Na americkom trhu je vďaka nim momentálne „in“ Fiji, artézska voda z ostrova Fidži. Pije ju totiž speváčka Rihanna aj Zúfalé manželky.
Pri presviedčaní o prednostiach balenej vody najčastejšie zaznievajú nasledujúce tri argumenty: je zdravotne neškodná, má praktické balenie a ľudom oveľa viac chutí. Každý z nich sa však dá veľmi ľahko vyvrátiť.
Naozaj viac chutí?
Viacero „slepých testov“ ukázalo, že svoju obľúbenú značku, ak nie je označená, podľa chuti takmer nikto nespozná. A aj keď sa na obale často vyníma pohorie, ľadovec alebo prameň, nemusí to znamenať, že voda bude rovnako panensky aj chutiť. V teste, ktorý robila americká televízia ABC, známa voda značky Evian úplne prepadla a obyčajná voda z vodovodu síce nezvíťazila, ale prešla testom viac než so cťou.
Zdravotne neškodná?
Pochybovať sa dá aj o argumente, že je zdravotne neškodná, lebo v nejednom prípade si zákazník prinesie domov z obchodu niečo horšie ako to, čo mu doma tečie z vodovodu. Ako príklad možno spomenúť trebárs vodu značky Dasani, ktorej názov vybrali sami konzumenti na základe charakteristiky, že má „znieť upokojujúco a má asociovať čistotu“. Firma Coca-Cola ju z Európy stiahla, pretože sa zistilo, že Dasani je obyčajná povrchová voda z londýnskeho predmestia Sidcup a obsahuje bróm a karcinogénne prvky.
Navyše, podľa magazínu Science News sa môžu z plastových fliaš do vody uvoľňovať chemikálie podobné estrogénu. Aj preto mnohí ľudia zostávajú verní skleneným fľašiam. Tie by však slovenský spotrebiteľ, až na jednu výnimku, v našich obchodoch darmo hľadal. Výrobcovia už pred viac ako desaťročím ustúpili aj od predaja sýtených nápojov vo viacnásobne použiteľných PET fľašiach.
Teplo a slnko najmä pri neperlivých vodách podnecujú tvorbu a množenie baktérií, ktoré môžu vyvolať črevné problémy. Z niektorých mäkších a lacnejších fliaš sa pod vplyvom slnečných lúčov môže do vody uvoľňovať malé množstvo ftalátov. Bohužiaľ, keď si vodu kupujeme, nikdy nevieme, po akom balení sme práve siahli a či sa voda niekde na otvorenom priestranstve „nepražila“ celé týždne.
Praktické balenie?
V neprospech balených vôd hovorí aj ekologická stopa, ktorú za sebou zanechávajú. Výroba PET fliaš je náročná na vodu, energiu aj ropu. Kamióny, ktoré zabalenú vodu prevážajú často na veľké vzdialenosti, spotrebujú ďalšiu naftu a produkujú výfukové plyny. Z použitých PET fliaš sa napokon podarí recyklovať iba malú časť, s tou väčšou sa príroda trápi stovky rokov.
No ale kto bude napriek tomu všetkému piť vodu z vodovodu, keď to momentálne nie je in?
Voda z vodovodu
Voda z kohútika je k životnému prostrediu oveľa šetrnejšia, a najmä je oveľa lacnejšia než voda balená. Vodárenské spoločnosti jej kvalitu pravidelne vyhodnocujú a podľa nedávnej správy pre Európsku úniu
boli výsledky na Slovensku veľmi dobré. „Mikrobiologické a fyzikálno-chemické ukazovatele kvality vody spĺňalo 97 až 99,5 percenta odobratých vzoriek,“ hovorí Karol Munka z Výskumného ústavu vodného hospodárstva, ktorý sa venuje skúmaniu kvality a technológie vôd.
Problémy s kvalitou z miestnych zdrojov majú iba okresy Lučenec a Veľký Krtíš na juhu Banskobystrického kraja a niekoľko východoslovenských okresov. I tam sa však prostredníctvom vodovodov privádza kvalitná voda zo zásobníkov.
Ľudia často namietajú, že zdroj vody môže byť v poriadku, ale to, čo tečie z kohútika, nie je pitné. Olovené potrubia už u nás nie sú žiadne a tých ostatných sa báť netreba, pretože, ako vysvetľuje Munka: „Ak je voda stabilizovaná, teda vo vápenato-uhličitanovej rovnováhe, dochádza k vytvoreniu ochrannej vrstvy, tzv. inkrustu, ktorý je dobre priľnutý k povrchu a potrubie chráni. Potom nie je problém dopravovať vodu aj na veľké vzdialenosti. Napríklad najdlhší vodovod na Slovensku z úpravne vody v Stakčíne až do Košíc meria 130 kilometrov.“
Chlór, ktorým sa pitná voda u nás upravuje, sa v nej nachádza iba v nepatrnom a úplne neškodnom množstve. Ak niekomu prekáža jeho chuť, stačí nechať vodu chvíľu odstáť alebo použiť filtre.
Prednosťou vody z kohútika oproti mnohým baleným vodám je aj to, že nie je tak silno mineralizovaná a vďaka tomu menej zaťažuje obličky. Aj keď denne by sme mali vypiť okolo dvoch litrov vody, v prípade minerálok by to nemalo byť viac ako pol litra.
K propagácii pitia vody z kohútika by mali oveľa aktívnejšie pristupovať aj samotné vodárenské spoločnosti. Príkladom by mohla byť Trenčianska vodohospodárska spoločnosť, ktorá už druhý rok organizuje podujatie pod názvom
Daj si vodu z vodovodu. Prostredníctvom tejto akcie chcú podporiť myšlienku konzumácie obyčajnej vody z vodovodu najmä u detí, ktoré dávajú prednosť sýteným a sladeným nápojom.
Pokusný test
Malý test, ako ľudia poznajú jednotlivé typy neperlivých vôd a ako hodnotia ich chuť,
urobil aj Žurnál. Ochutnávky „naslepo“ sa zúčastnilo 25 ľudí, ktorí mali oznámkovať deväť rôznych vôd, najlepšia známka bola 1 a najhoršia 9. Boli medzi nimi minerálky, pramenité a dojčenské vody, ako aj voda z vodovodu.
Testujúci dokázali vo väčšej miere identifikovať iba dve značky: Magnesiu a Bonaqu spoznali tí, ktorí ju pravidelne pijú. Ostatné vody sa im javili ako veľmi podobné.
Ako najlepšia napokon z testu vyšla Bonaqua s výsledkom 4,36 bodu, na druhom mieste sa umiestnila Magnesia (4,44) a tretia bola voda z vodovodu (4,76). Najhoršie dopadla francúzska voda Evian (5,72).
Relatívne malé bodové rozdiely medzi jednotlivými vodami naznačujú, že všetky chutia takmer rovnako a pre priemerného konzumenta sú len veľmi ťažko identifikovateľné. Test znova potvrdil, že voda z vodovodu v konkurencii balených vôd obstojí.
Poradie testovaných vôd
1. Bonaqua 4.36
2. Magnesia 4.44
3. Vodovod 4.76
4. Rajec 4.92
5. Radenska 4.96
6. Korytnica 5.16
7. Mitická 5.2
8. Lucka 5.2
9. Evian 5.72
Voda ako luxusný tovar
Aj pri predaji vody platí, že imidž je nadovšetko a vďaka tomu je dnes v móde pitie takzvaných ultraprémiových vôd – teda tých najčistejších z najčistejších, pochádzajúcich z najodľahlejších kútov sveta a podľa možnosti z artézskeho prameňa. Každá táto voda má vlastný príbeh. Dobre znie, ak sa povie, že má 10-tisíc rokov a objavili ju iba nedávno v nedotknutom lone prírody. Fľaše, v ktorých sa predáva, pripomínajú skôr flakóny luxusných parfumov než minerálku.
Luxusné balenie však dostávajú aj staré známe vody. Príkladom je Evian, pre ktorú navrhol nové balenie známy francúzsky návrhár Jean Paul Gaultier. Evian vo fľaši sofistikovaného tvaru dostať aj vo vybraných pražských reštauráciách za maličkosť – 500 Kč. Svoju cieľovú skupinu si napriek cene určite nájde. Smotánka túži po vode s imidžom, veď za 42-cl fľaštičku vody Volcanic z Nového Zélandu je ochotná zaplatiť aj 23 eur.
Že značka je všetko, dokázala aj dvojica komikov Penn a Teller vo svojej dokumentárnej relácii Bullshit! V jednej časti si vystrelili z návštevníkov nóbl reštaurácie v Kalifornii. Do všetkých fliaš od luxusných značiek nabrali vodu zo záhradnej hadice, a potom ju podávali zákazníkom. Tí sa tvárili, že si vychutnávajú „jedinečnú chuť“, cítia vo vode minerály a podobne. Keď im čašník napokon povedal, že všetky vody boli z vodovodu, tvárili sa veľmi prekvapene.
Bývalý londýnsky starosta Ken Livingstone minulý rok odštartoval kampaň za vodu z vodovodu a jeho výzva sa stretla s veľmi pozitívnym ohlasom. Až takým, že spotreba balenej vody vo Veľkej Británii klesla natoľko, že jej najväčší producenti si najali externú PR firmu, ktorá má propagovať predaj balenej vody.
V susednom Česku skupina nadšencov odštartovala kampaň, v ktorej žiadajú, aby si v reštauráciách mohli vypýtať vodu z vodovodu, tak ako je to úplne bežné v južných krajinách.
Najchutnejšie vody sveta
Zaujímavé výsledky priniesol tzv. slepý test časopisu Decanter. Špičkoví sommeliéri, skúsení znalci a degustátori vín hodnotili chuťové a senzorické vlastnosti 24 vzoriek rôznych značiek vôd – od najdrahších ultraprémiových až po najlacnejšiu priamo z vodovodu (londýnska voda sa čerpá z Temže). Cenový rozdiel medzi najlacnejšou a najdrahšou vodou bol viac ako 555-násobný.
